Vývoj plemien – pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske salašnícke psy

Ostražití lovci hlodavcov a strážcovia obydlí, nebezpečne vyzerajúce psy cvičené na boj s býkmi, medveďmi či inými zvieratami alebo mohutné psy, ktoré sa osvedčili ako výborné ťažné psy v armáde. To sú plemená 2. skupiny podľa delenia FCI, ktoré možno na prvý pohľad vyzerajú nebezpečne a ľudia pred nimi majú rešpekt, ale pravda je niekde inde. Ide o priateľské plemená, ktoré, ak majú pána, ktorý ich správne vychová a socializuje, budú ideálnymi rodinnými spoločníkmi. Ako sa tieto plemená vyvíjali?

Rozdelenie 2. skupiny: pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske salašnícke psy

Vývoj týchto plemien a rovnako aj ich pôvodné využitie, charakteristické vlastnosti a vzájomné odlišnosti sú odvodené – podobne ako pri ostatných skupinách – z delenia psov do skupín podľa FCI (Medzinárodnej kynologickej organizácie). Táto skupina je pritom delená na štyri sekcie:

• Sekcia 1: pinče a bradáče – doberman, trpasličí pinč, rakúsky krátkosrstý pinč, nemecký pinč, malý, stredný a veľký bradáč, holandský bradáč a pod.
• Sekcia 2: molosoidné psy – mastif, bulmastif, anglický buldog, nemecká doga, boxer, neapolský mastin, bordeauxska doga, brazílska fila a pod.
• Sekcia 3: švajčiarske salašnícke psy – bernský salašnícky pes, veľký švajčiarsky salašnícky pes, entlebušský salašnícky pes, appenzellský salašnícky pes
• Sekcia 4: ostatné plemená

Vývoj pinčov a bradáčov alebo čo je to vlastne pinč

Nie je známe, čo tento názov znamená a odkiaľ pochádza. Pôvod slova pinč nevychádza podľa viacerých odborníkov z označenia podoby psa, ale z druhu srsti. Názvom pinč bola kedysi označovaná väčšina strapatých a skôr malých psov. Dnes to však už nie je tak úplne pravda, pretože slovo pinč sa používa ako označenie hladkosrstých psov a kedysi strapatých pinčov v súčasnosti nazývajú bradáče. Pinčom sa dnes teda rozumie pes s určitou podobou tela (nie srsti). Ide o kompaktného, elegantného, športovo stavaného psa s plochou lebkou, so slabším, ale zreteľne viditeľným sklonom čela, s mohutnou papuľou vybiehajúcou do tupého klina. Typickým znakom pinčovitých plemien (s výnimkou opičieho pinča) je krátka, hladká a skutočne tvrdá srsť a príbuzenstvo jednotlivých plemien zdôrazňuje aj ich takmer rovnaká farebnosť – čierna s hrdzavočervenými znakmi, hnedá alebo modrá so žltými znakmi a v prípade malých plemien aj jelenia červená.

Pinče a bradáče sa postupne vyvinuli z neznámych maštaľných psov, ktoré slúžili furmanom a paholkom, na čistokrvné plemeno. Žili v maštaliach, strážili kone, chytali potkany a myši, boli rázne, ostražité, oddané a nevraživé voči domácim škodcom. Museli byť aj nedôverčivé voči cudzím ľuďom, útočné a najmä museli mať vyvinutý zmysel pre stráženie majetku svojho pána. Ich úlohou bolo zabezpečiť, aby sa škodcovia nepremnožili, a na to bol potrebný malý, obratný, húževnatý a nebojácny pes s veľkou loveckou vášňou. Psíky týchto plemien museli byť samostatné a sebestačné, samy si museli zohnať potravu a nocľah.

Samostatnosť a sebestačnosť sú vlastnosti, ktoré sú pinčom a bradáčom pripisované dodnes. Navyše sú rozumné, šikovné, poradia si v každej situácii. V minulosti musel pes spĺňať tieto požiadavky, a ak ich nespĺňal, bol vyradený, pričom jeho farba a výzor nehrali žiadnu rolu. Na základe toho začali chovatelia okolo roku 1878 šľachtiť plemená a ich konečným výsledkom sú dnešné pinče a bradáče.

Oddelenie bradáčov od pinčov

Hrubosrsté pinče boli na bradáče oficiálne premenované v roku 1917. Uprednostňovala sa pri nich oceľovosivá alebo striebrosivá farba, no prístupná bola aj hrdzavožltá, kukuricovožltá a sivožltá. Cieľom vtedajších chovateľov bolo vyšľachtiť vznešeného psa s čo najdlhšou hlavou, so štvorcovým rámcom tela a s čiernymi očami. Toto všetko sa zachovalo dodnes, ale z farieb sú prípustné už len korenie a soľ alebo čistočierna. Bradáče sú typické tým, že im ostala povaha niekdajšieho furmanského psa – s vyvinutým zmyslom pre ochranu majetku svojho pána, občasná agresívnosť, ak sa cíti ohrozený, samostatnosť a vernosť.

Doberman, zástupca pinča

Doberman získal meno po Nemcovi Karlovi Friedrichovi Louisovi Dobermannovi, ktorý síce plemeno nevyšľachtil, ale najväčšou mierou sa zaslúžil o akési konečné dotiahnutie hladkosrstej línie pinčov do vrcholnej formy. Nie je známe, aké bolo jeho povolanie, no z ústneho tradovania sa dochovalo, že bol vyberač daní a obecný ras, z čoho vyplývalo jeho právo chytať a zabíjať túlavé psy, ktoré nikomu nepatrili. Ostražité a horlivé psy však ušetril, osvojil si ich a spojil do jedného plemena.

Dobermannove psy vraj neboli príliš obľúbené, boli považované za pytliakov, ktorých poľovníci nemilosrdne ostreľovali, ak vystrčili nos za plot. Boli chované a vedené k stráženiu a ochrane obydlia či dvora a hlasno štekali. Žili na reťaziach, na ktorých boli po celé dni priviazané, živorili v búdach, často opustené a každému ľahostajné. V dôsledku toho boli často agresívne a v očiach ľudí sa tak stali nebezpečnými alebo vyvolávajúcimi rešpekt.

Doberman je sebavedomý a odvážny pes, skvelý strážca, vynikajúci pracovný pes u polície alebo v armáde. Ľudia toto plemeno často vnímajú ako bojové, avšak ak má doberman skúseného majiteľa, vodcu, ktorý mu jasne ukáže smer a dobre ho vychová a socializuje, je to pokojný a veľmi jemný pes, ktorý neuhryzne ani nezaútočí bez dôvodu a v rámci svojej rodiny sa bude prejavovať ako láskyplný, verný a milujúci aj deti.  

Molosoidné psy, priateľské plemená s veľkou dušou

Pre dogy, dogovité a molosoidné psy sú charakteristickými znakmi relatívne široká hlava, kratšia tvárová časť oproti lebečnej časti a prudký sklon čela. Psy s takýmito znakmi sa vyskytovali už v raných dejinách a pri skúmaní prehistorických nálezísk psov v Dánsku a Nórsku boli objavené dve skrátené a zakrivené spodné čeľuste, ktoré boli pripisované nejakej dogovitej forme. Napriek tomu neexistuje dosť dôkazov o existencii tejto formy psa už v období neolitu. Mnohí bádatelia odvodzujú dnešné dogy od psov, ktoré do Európy prišli z Ázie, pričom za prapôvodnú formu sa považuje tibetský mastif. Ďalšie predpoklady hovoria, že dogy majú pôvod v strednej a severnej Európe a že sa možno vyvinuli z domorodých psov.

Pre dogy sú typické ovisnuté pysky a voľná koža, ktorá tvorí na hlave a hrdle záhyby. Spravidla ide o veľké, masívne stavané psy, ale vyskytujú sa aj stredne veľké, napríklad anglický buldog, a trpasličie formy, ako napríklad mopslík.

Plemená tejto sekcie boli šľachtené na boj, napríklad na psie či býčie zápasy. Predurčoval ich na to široký postoj predných končatín, svalnatý hrudník a tiež silné čeľuste so skutočne silným záhryzom. Netypickými neboli ani zápasy s medveďmi, oslami, mačkovitými šelmami či dokonca s ľuďmi.

Anglický buldog, zástupca molosoidných psov

Pôvod anglického buldoga a jeho predchodcov siaha do ďalekej histórie a aj on sám je predkom ďalších plemien, napríklad francúzskeho buldočka. Buldog slúžil na boje s býkmi, čo bola v minulosti vyhľadávaná zábava. Na túto činnosť mal vhodné telesné proporcie a ideálny tvar lebky. I jeho pomenovanie odkazuje na jeho pôvod zápasníka – bull v angličtine znamená býk, dog zase pes a slovo anglický odkazuje na jeho rodnú zem. V 19. storočí bola táto „zábavka“ definitívne zakázaná, a tak osud buldoga ostal visieť na vlásku. Pre majiteľov bol zrazu zbytočný a na ťarchu. Našťastie plemeno napokon nezaniklo a postupom času bolo pretvorené na spoločenské, také, aké poznáme dnes.

Buldog je typický svojím robustným telom, krátkymi nohami, výraznou hlavou, krátkym ňufákom, záhybmi na koži v tvárovej oblasti a spodnou čeľusťou s predhryzom. Ide o veľmi pokojné a vyrovnané plemeno. Je to priateľský pes, ktorý nie je agresívny, ak na to nemá dôvod. Má rád deti a bude teda dokonalým rodinným psom. Príliš veľkou aktivitou si ho však nezískate, preto je vhodný skôr k menej aktívnym ľuďom, ktorým však bude oddaný.

Švajčiarske salašnícke psy, predchodcovia ťažných psov

Isto si nejeden človek pomyslí, že švajčiarske salašnícke psy patria do 1. skupiny FCI, teda medzi ovčiarske a pastierske psy, pravda však je trošku iná. Patria do 2. skupiny a jej typickými predstaviteľmi sú napríklad bernský salašnícky pes, veľký švajčiarsky salašnícky pes či appenzellský salašnícky pes. Sú to predchodcovia veľkých mäsiarskych ťažných psov, ktoré bývali zapriahnuté do ťažkých dvojkolesových vozíkov, v ktorých podomoví obchodníci a trhovníci rozvážali tovar, často veľmi ťažký. A tak ani život týchto psov nebol ideálny – bol veľmi tvrdý, pričom niektoré miestne zákony povoľovali psom nosiť bremená od 120 do 150 kg.

V roku 1902 sa v meste Langenthal konala výstava pri príležitosti 25. výročia existencie Švajčiarskej kynologickej spoločnosti, na ktorej boli predstavené aj bernské salašnícke psy, v ktorých znalec alpského masívu, geológ a kynológ profesor Albert Heim spoznal tzv. mäsiarske psy – staré miznúce veľké salašnícke psy. V roku 1907 bol napokon založený švajčiarsky klub Durrbachler, ktorý začal s chovom čistokrvného plemena. Plemeno sa výborne osvedčilo ako spoľahlivý ťažný pes a nosič v službách švajčiarskej armády počas druhej svetovej vojny.

Švajčiarske salašnícke psy sú vytrvalé a vyrovnané. Sú vhodné na aktivity, pri ktorých tieto vlastnosti preukážu – môžu pracovať ako záchranárske, ťažné, stopárske či terapeutické psy. Sú čoraz obľúbenejšími rodinnými psami, ktoré zdobia mnohé záhrady, a to vďaka svojej milej, nekonfliktnej povahe a impozantnému vzhľadu.

Bernský salašnícky pes, zástupca švajčiarskych salašníckych psov

Albert Heim tvrdil, že na bernskom salašníckom psovi nemá byť „nič prehnané“, a práve jemu vďačí toto plemeno za to, že v ňom našiel priaznivca. Od roku 1902 sa horlivo pracovalo na zlepšení plementibility a postupne sa nadšenci plemena z roka na rok tešili pokrokom, ku ktorým dospeli. Cieľom bolo vyšľachtiť skôr zavalitého psa, avšak v medziach normálu. Aj v súčasnosti smerujú snahy k tomu, aby sa v prípade bernského psa zachovala sedliacka a robustná forma, nie nemotorný, ale, naopak, pohyblivý a pracovitý pes.

Pre jeho vzhľad je typická trikolóra, teda trojfarebnosť. Čierna farba pokrýva trup, hlavu a krk. Druhou je biela lysinka, ktorá sa začína na čele a rozširuje sa smerom k papuľke, biela sa nachádza aj na hrudi, labkách a špičke chvosta. Poslednou farbou je hnedočervená, pričom znaky tejto farby má psík na lícach, nohách a na okrajoch bieleho sfarbenia na hrudi. Bernský salašnícky pes sa od kolegov zo sekcie odlišuje tým, že ako jediný má dlhú srsť – hladkú, hustú, mierne zvlnenú, mäkkú a lesklú. Chráni ho pred zimou a chladom. Horúce dni toto plemeno neznáša príliš dobre, preto by sa malo vyhýbať slnku a tiež fyzickej aktivite počas horúcich dní.

Ide o mimoriadne inteligentného, ale zároveň sebavedomého psa, ktorý vie byť poriadne tvrdohlavý. Temperamentné šteniatko si však získate láskou a dobrou maškrtou. No a správnym výcvikom docielite, že sa z neho stane ideálny rodinný pes, motivovaný vykonávať rôzne úlohy. Tieto psy sú spokojné vo väčšom spoločenstve, rady sa prispôsobujú dennému režimu, pozorujú každého člena rodiny, pozorne sledujú všetko, čo sa deje naokolo, a ku všetkým si vytvárajú priateľský vzťah. Bernský salašnícky pes je verný svojmu pánovi rovnako ako celej rodine, je oddaný, lojálny a nie je vôbec agresívny. Miluje spoločnosť detí, rád sa s nimi hrá a ich krik a bláznovstvá ho z miery jednoznačne nevyvedú.

Psa si často vyberáme podľa jeho výzoru, no zabúdame, že ten by pri rozhodovaní nemal byť prioritou. Ak si anglického buldoga vyberie veľmi aktívny človek alebo rodina len preto, že sa im psík navonok páči, bude trpieť pes a aj človek. Psíka si vyberajte najmä podľa povahových vlastností, takých, aby ste sa vzájomne dopĺňali a rozumeli si. Nedajte sa odradiť nebezpečným výzorom dobermana či mohutnosťou bernského salašníckeho psa, obe plemená sú priateľské a vhodné ako rodinné psy, ktoré si budú skvele rozumieť aj s deťmi, ak ich vy ako majitelia budete viesť tou správnou cestou – výchovou a socializáciou.